Čím viac som sa snažila upokojiť svoju myseľ, ponárať sa do vedenej meditácie, vedome sa sprchovať  či jesť, tým viac sa mi to nedarilo. Moja myseľ bola vskutku ako skákajúca opica. Alebo ako  plocha počítača s desiatkami pootváraných stránok. Z každej z nich vykukoval nejaký problém vyžadujúci moju okamžitú pozornosť. O fyzickom diskomforte pri pokuse sedieť pri meditácii so skríženými nohami ani nevravím. To by však nebol najväčší problém a vtedy som ešte nevedela, že meditácia nie je viazaná na skrížený sed a meditovať môžem pokojne aj  na stoličke s vzstretým chrbátom.

So zahltením a životným a pracovným stresom som bojovala svojsky a hľadala kompenzáciu v jedle, nakupovaní, rôznych odpútavacích akciách a verila,  že na dovolenke pri mori  sa už zaručene zbavím stresu. Nestalo sa. Dnes sa nad tým už iba pousmejem.

K osemtýždňovému kurzu MBSR som pristupovala s veľkou zvedavosťou a očakávaniami. Ale smerom ku kurzu MBSR je lepšie nemať žiadne očakávania. Omnoho dôležitejšie je  zažiť si to, prejsť si ôsmimi týždňami každodenných cvičení a učiť sa skúmať svoje prežívanie. Otvoriť sa tomu, čo príde bez posudzovania, aké to je, alebo nie je.

A možno až na konci povedať, čo cítime, čo je inak a či to celé malo zmysel.

Môj úplne prvý osemtýždňový kurz som robila v roku 2017 online. Bola to veľká skúška sebadisciplíny. Online vtedy  znamenalo web s textami, formulármi, nahrávkami a videami v angličtine. Žiadne naživo. Prvé dva týždne som sa v podstate každý deň rozhodovala, či sa na to nevykašlem, keďže som ako človek zameraný na výsledky nevidela žiaden efekt , ale iba svoje vlastné zlyhanie. Láskavosť k sebe bola u mňa takmer na nule.

Moje prvé meditácie – to bol boj.

Len tak sedieť pol hodiny? A nič nerobiť? Aj slovo meditácia ma miatlo. Chvíľku  trvalo, kým som pochopila, že to, čo robíme v tomto kurze, nie je žiadna hipisácka praktika, nič s náboženským či ezoterickým podtónom a ani čakanie na nirvánu, osvietenie, či vystúpenie z vlastného tela. Len vedecky overený pokus  človeka západného sveta o využitie starodávnych techník na to, aby sme sa dokázali vrátiť k bdelej pozornosti, vnímať to, čo je tu a teraz, so zvedavosťou a - teraz príde tá ťažká časť - bez posudzovania. Vtedy som ešte celkom nechápala, ako mi práve toto (nečinne sedieť a pozorovať dych) pomôže  lepšie čeliť stresu, úzkosti, nepokojnej mysli, nesústrednosti, netrpezlivosti a iným pohromám modernej doby.

Slovo meditácia má mnoho významov a existuje veľa druhov meditácií. Meditácia v kontexte kurzu MBSR je  sekulárna , nenáboženská meditácia, kultivovanie všímavosti. Mentálny tréning. Aj preto dnes omnoho radšej používam výraz prax všímavosti alebo cvičenia všímavosti.

Pri obľúbenej praxi vnímania tela (Body scan) som pravidelne zaspávala. V sede na stoličke ma bolel chrbát, v sede na zemi mi po pár minútach tŕpli nohy. Moje myšlienky ďalej lietali ako šialené. V každej meditácii som sa tisíc krát stratila. Chvíľami som ju nenávidela. Mala som pocit, že  iba strácam čas a čo všetko osožné  som zatiaľ mohla urobiť. Klasický postoj človeka nastaveného a vychovaného  na neustály výkon, plnenie úloh, dosahovanie cieľov a efektívne využívanie každej minúty. A, samozrejme, maximálne kritického voči sebe.  Chápem mojich dnešných klientov, keď hovoria, že „nevedia“ meditovať a sú netrpezliví, ak hneď v prvom týždni nemajú „výsledky“. Lenže Mindfulness nie je o jednom týždni a ani o výsledkoch. Je hlavne o prežívaní a bytí v prítomnom okamihu, nech je akékoľvek. O stretnutí so sebou a s tým, čo je, s takým, aké to je.

Skúste sa len tak dostať do prítomného okamihu!

V polovici kurzu MBSR sa to pomaličky začalo lámať. Objavili sa prvé záblesky upokojenia po cvičení. Písanie  denníka vlastného prežívania bolo  ako pohľad do zrkadla po dlhej dobe a objavili sa prvé uvedomenia vzorcov, ktoré sa mi opakovali. Úplne nová skúsenosť. Nahliadnutie pod (vlastný) povrch, ale aj na svet okolo. Už nie kvapka oleja, ktorá ostáva plávať na hladine, ale kvapka atramentu, ktorá prenikne do vody a sfarbí ju. Začala som si uvedomovať nielen pocity v tele, dych, rozháranosť myšlienok, ale aj spôsob vlastného prežívania. Šla som do seba. Zistila som, že deň, keď sa venujem praxi Mindfulness, prežívam akosi inak, vo väčšej, pohode a pokoji, hoci povinnosti či starosti mi neubúdali.

Stres bol rovnaký, iba som ho pomaličky začala vnímať inak a inak reagovať na rôzne situácie.

Už som tak nevyletela na syna, keď niečo vyviedol. Mala som omnoho viac pochopenia a trpezlivosti pre starnúcich rodičov. Učila som sa  zastaviť, nadýchnuť  sa a nereagovať ihneď a na všetko. A aj keď som "vyletela", okamžite som si uvedomila, ako som reagovala a že som mohla aj inak, pre vlastné zdravie. Pretože to nie sú podnety, ale naša reakcia na ne, ktorá má priamy dopad na naše zdravie. Uvedomenie si toho, že  medzi podnetom a našou reakciou je priestor, v ktorom sa môžeme zastaviť, nadýchnuť, vedome sa rozhodnúť, ako odpovieme,  bolo pre mňa zlomové. 

Začala som lepšie spať. Zistila som, že najviac mi funguje krátke uzemnenie  ráno  po zobudení a potom až na konci dňa. Vďaka cvičeniam, ktoré sú súčasťou 8- týždňového kurzu MBSR, som sa dokázala stíšiť aj uprostred hektického dňa. V našich končinách sme nezvykli často hovoriť o tom, aké máme pocity, či emócie, a už vôbec nie vtedy, ak tie pocity boli „zlé“. Nikdy v živote som toľko neskúmala, ako sa práve  cítim, na čo myslím, čo cítim v tele, akú emóciu prežívam. Vtedy som si aj po prvý raz uvedomila, aká chudobná je moja emocionálna slovná zásoba a začala som sa viac zaoberať tým, ako si  častejšie všímať a  pomenovať svoje emócie.

Zastaviť sa.

Nadýchnuť sa.

Všimnúť si telo a pocity v tele. Pozrieť sa, čo robí myseľ. V akej som práve emócii. Nehľadať nič z toho nasilu, len to, čo tam práve bolo.

Slobodne sa rozhodnúť pre vedomú odpoveď.

Byť trpezlivejšia.

Pustiť to, na čom som možno lipla.

Prestať bojovať s tým, čo  nemôžem zmeniť.

Prijať veci také, aké sú, aj keď nie sú také, aké by som práve chcela, aby boli. Prijať, že sú také, aké sú. Prvý krok k zmene.

Pochopiť, ak niečo neviem prijať a prijať, že neviem prijať.

Krotiť posudzujúcu myseľ.

To sú niektoré z mojích lekcií  Mindfulness.

Pred niekoľkými rokmi som našla nový spoj.

Prestúpila som z rýchlika na osobák a začala vnímať krajinu  aj krajinu v sebe za oknom v HD kvalite.

Aj keď bolo zlé počasie.

Lebo nie je stále slnko.

Postupne som sa naučila prešpikovať každý deň hoci len zlomkom všímavosti.

Vnášať ju do všetkého, čo robím. Ak nestihnem formálnu prax, robím všímavo a vedome všetko, čo práve robím. 

Môj život je ako počasie.

Všetko okolo mňa sa neustále mení, niekedy je to lepšie, niekedy horšie.

Mindfulness - všímavosť  mi pomohla porozumieť, že všetko je dočasné, aj dobré, aj zlé.

Mindfulness  je moja celkom  slušná výbava do  každého počasia.

Nie je to rýchla cesta a netrpezlivých môže odradiť hneď na začiatku.

Možno, že práve hľadáte vo svojom živote to isté, čo som pred pár rokmi hľadala aj ja.

Kotvu na rozbúrenom mori života.

Schopnosť prežiť aj búrky, lebo viete, že prídu. Neostať po nich paralyzovaná, vedieť vstať a ísť ďalej.

Spomalenie.

Viac žitia. Viac vnímania obyčajných maličkostí.

Viac porozumenia a láskavosti voči sebe samej, aj voči iným. 

A mohla by som pokračovať. Ale nie je to všeliek a nie je pre všetkých.

Možno, že vás inšpiruje moja skúsenosť s 8-týždňovým kurzom MBSR.

Možno, že práve teraz máte vo svojom živote priestor.

Kurzom som neskončila. Naopak, začala sa moja cesta Mindfulness, po ktorej dodnes kráčam. Naďalej sa vzdelávam, aby som vám mohla vytvoriť bezpečný priestor, kde môžete kultivovať prítomný okamih, vďačnosť, pozornosť, neposudzovanie, sebaláskavosť a sebasúcit, ale aj humor a veľkorysosť.

 

S úctou

Kvetoslava

Kvalifikovaná lektorka Mindfulness s medzinárodnýmm výcvikom

 

Photo by Alejandro Piñero Amerio on Unsplash