Moja cesta ku koučingu je úzko spätá s mojím pracovným životom.

Aký pekný výraz – pracovný život.

Indikuje, že je to tá časť života, v ktorej sa venujeme práci a v ktorej je údajne iba pár percent ľudí šťastných, pretože robia to, čo ich skutočne baví a napĺňa. Takže to vlastne ani nevnímajú ako „prácu“, ale ako koníček s  finančným benefitom.

Ostatní, sediaci doma na home office, v kanceláriách či  výrobných halách, sú čakatelia na piatok, výplatný termín, prípadne poniektorí už aj na dôchodok, otroci hypoték a snílkovia o budúcnosti, v ktorej  budú konečne žiť život bez šéfa a podľa vlastných predstáv. Viac ľudí, ktorých som stretla v koučingu, prišlo práve s touto témou. Mám fajn prácu, aj plat, áno, aj takí sa našli, čo boli spokojní s platom. Nie je to tu zlé, ale mňa baví fotografovanie....chcela by som mať svoju farmu, kaviareň a podobne. Nešťastní a nespokojní v dobe najväčšieho blahobytu, aký sme tu kedy mali.

Alebo naopak. Ráno sa mi ani vstať nechce, keď si predstavím, čo ma čaká v práci. Na šéfa sa už nemôžem ani pozrieť, kolegovia sú mi ukradnutí, vzťahy máme otrasné....odišiel by som, odišla by som, ALE...

Pripomína vám to niečo?

Môj pracovný život bol veľmi dlho o korporáte. Veľa ma naučil, veľa dal, niečo i vzal. Učebnicovo som si prešla všetkými fázami vyhorenia. Jednou z vecí, ktoré mi dokázali pomôcť, keď som si myslela, že toto už nemá riešenie, bol práve koučing. Do môjho pracovného života po prvý raz vstúpil niekedy okolo roku 2009 – 2010 a odvtedy sa v ňom s menšími či väčšími prestávkami objavoval stále a dnes ho už nikam nepustím. 

Mala som osvietenú šéfku, ktorá mi jedného dňa  oznámila, že keďže nám ostali nejaké peniaze z EÚ fondov, ktoré sme nestihli minúť na školenia, pôjdeme na koučing. Inak by sme si to nemohli dovoliť, keďže je to šialene drahé a je to fakt „len pre top manažment“.

Takto „nabrífovaná“ o hodnote koučingu som vycestovala až do ďalekej Nitry. Nemala som čas zisťovať či naštudovať si sama viac o tom, o čo tu vlastne ide, čo od toho môžem očakávať. Vtedy sa ešte toľko negúglilo. O mojej koučke som vedela iba to, že je psychologička, ktorá aplikuje PCA – People Centered Approach, o ktorom som toho tiež veľa netušila. Dnes viem, že som bola klasický klient z kategórie „zvedavec poslaný na koučing“.

Rande s koučkou boli asi dve hodinky a čaša vína, pri ktorej  som mohla konečne slobodne vyliať všetky svoje problémy, obavy a trápenia niekomu, kto nebol z mojej organizácie a kto ma veľmi pozorne vypočul.

Koučkine otázky ma krásne rozhovorili a ja som si začala uvedomovať veci, ktoré by mi asi inak nenapadli.

Veci, ktoré ma trápili, ale ja som na ne nemala dosah a nebola som za ne ani zodpovedná.

Veci, o ktorých som nehovorila ani s mojimi najbližšími.

Veci, ktoré som mohla veľmi jednoducho zmeniť ja sama, ale doposiaľ som to neurobila, lebo som si hovela v role obete.

Moje hodnoty, ktoré mi nedovoľovali stotožniť sa s konaním iných, za ktoré som však nebola zodpovedná.

Moje zodpovednosti a moje teritórium kontroly či vplyvu.

Koučka mi pomohla obrátiť pozornosť k sebe samej, svojmu teritóriu a dala mi pár trikov na to, ako sa nedať zasiahnuť toxickými šípmi z môjho okolia. Ako zmeniť samu seba namiesto nariekania nad tým, že veľa vecí okolo zmeniť nemôžem. Stretli sme sa ešte asi dvakrát.
Potom už asi došli EÚ fondy.

Dodnes mám poznámky z tých sedení a vraciam sa k nim s prestávkami už celé roky. Ohúrená týmto zážitkom som zatúžila dopriať koučing aj iným ľuďom, naučiť sa o koučovaní viac. Našla som si kurz v Prahe, nadriadení mi ho neschválili, ale semienko koučingu už bolo  zasiate...

O pár rokov neskôr, v inej hre a s iným obsadením, som s malou nádejou do plánu vzdelávania odvážne navrhla koučing pre top manažérov. Chápala som, že nemá zmysel posielať ich na skupinové tréningy čohokoľvek. Vedela som, že iste majú mnoho tém a že nezávislý externý kouč je ten človek, s ktorým by tieto témy mohli preberať. Netušila som ešte, s kým, ako a za koľko ten projekt uskutočním, ale hviezdy mi boli naklonené. Okrem konštelácie hviezd mi pomohla aj zhoda náhod, praví ľudia na pravom mieste a v správnom čase a kvapka šťastia. Získala som OK pre psychodiagnostiku a následný koučovací projekt. Nemalo to chybu. Mali sme „chemistry meeting“ manažérov a koučov, úvodnú prezentáciu o koučingu a o tom, ako funguje a čo od neho možno očakávať. Bol to obrovský progres oproti tomu, ako som s koučingom začínala ja sama. Vďaka tomuto projektu som aj ja sama mala možnosť absolvovať 10 stretnutí s koučkou, dnes mojou lektorkou, mentorkou a supervízorkou koučingu. Som hrdá na tento projekt a dostala som naň pozitívne spätné väzby od tých manažérov, ktorí ponuku využili a pochopili, ako ich koučing môže posunúť.

Dnes pracujem nielen ako koučka, ale aj ako lektorka mäkkých zručností a aj ako lektorka Mindfulness - všímavosti. Často mám pred očami dvoch britských lektorov, ktorých som mala možnosť zažiť na tréningu manažérskych zručností. Od prvého dňa to bolo celé iné. Žiadna prezentácia v power pointe. Žiadna veľká teória. Žiadne tipy, triky a techniky. Chvíľami som mala pocit, že tí lektori vlastne nič nerobia, nič nás neučia, nič nám neprezentujú. Oni nás totiž celých päť dní tímovo koučovali. Hm, pomyslela som vtedy, keď raz budem veľká, takto chcem viesť moje tréningy. Koučovací prístup sa mi zapáčil a moje hlboko zasiate koučovacie semienko vtedy už vyrazilo zo zeme a vyhodilo prvé lístočky....

Nesmiem zabudnúť na to, že v pracovnom živote som sa s koučovaním stretla viac, než by som si pôvodne myslela. Iba som na začiatku nevedela pomenovať, že šlo vlastne o koučing. Medzi mojimi nadriadenými boli aj britskí a americkí manažéri. A tí sa neustále na niečo pýtali.

Čo navrhuješ?

Čo si o tom myslíš?

Ako to budeš riešiť? Kto nám s tým vie pomôcť? Čo odo mňa potrebuješ?

Samé otázky.

Neraz som si lámala hlavu nad odpoveďami, bola som odchovaná v systéme, že od vševedúceho vedúceho či manažéra dostávame inštrukcie, príkazy, postupy, úlohy a nediskutujeme. Že mi niekto „zhora“ hovorí, čo mám robiť a aj ako to mám robiť. Od zahraničných manažérov som sa prirodzene naučila klásť otázky aj mojím neskorším podriadeným a omnoho viac využívať ich potenciál, často ubitý rokmi  netvorivej práce v silne direktívnom prostredí.

A tak, celkom prirodzene, moje prvé stretnutie s novým tímom v poslednom zamestnaní pozostávalo z pätnástich otázok, vďaka ktorým som sa za hodinu a pol dozvedela od tímu a o tíme či firme viac, ako za celé mesiace. Nazvala som to rafinovane - otázky na premýšľanie - a rozoslala ich tímu pár dní pred naším stretnutím. Hneď bolo jasné, že som bola historicky prvá osoba, ktorá dlhoročným zamestnancom položila „silné otázky“. Niektorí boli viac, iní menej otvorení, ale všetci jednotne mierne šokovaní otázkami, ktoré im v práci nikdy nikto nepoložil...

Dobrá otázka nad zlato.

Koučovacie otázky som s obľubou kládla aj pri pohovoroch s uchádzačmi o zamestnanie. Tam ľudia ľahko skĺznu do naučených odpovedí a blábolov. Ako personalistka som často skúmala motiváciu uchádzačov a aj tam je dobrá otvorená otázka na nezaplatenie.
Koučing sa vinie mojím životom už posledných desať rokov ako červená niť a preto pre mňa bolo prirodzené prihlásiť sa na kurz a začať systematicky pracovať na svojej koučovacej kariére. Cesta k profesionálnemu koučovi nie je jednoduchá a úplne najjednoduchšie je vzdať to.

Ale to nie je môj prípad.

Stojí za to vytrvať a vzdelávať sa v povolaní, kde nemáte dva rovnaké koučingy, kde nikdy neviete, kam až vy a váš klient môžete dôjsť, kým to neskúsite. Ale absolútne „najviac“ je pocit, že ste niekomu pomohli urobiť čo i len jediný krok k zmene alebo naplneniu cieľa. Vyhrabať sa z jamy, do ktorej spadol, alebo zmeniť zabetónované návyky a postoje. Že ste niekomu pomohli, aby sa naučil pomôcť si sám.

Na mojej dlhej ceste ku koučingu som ešte stále na začiatku, ale vidím obrovské svetlo na konci tunela.

Verím, že raz príde deň, keď bude bežné, že manažéri budú mať koučovací výcvik a dokážu koučovací prístup využívať vždy tam a vtedy, keď to bude vhodné. Alebo že zamestnanci budú mať aspoň jeden deň v týždni vo firme k dispozícii externého kouča, o ktorom budú vedieť, čo robí, čo od koučingu môžu očakávať a že budú celkom spontánne a prirodzene využívať koučing na zlepšenie svojho života.

Verím, že príde doba, keď učitelia budú „učiť“ koučovacím prístupom tak, že deti sa budú musieť naučiť rozmýšľať, riešiť problémy, kriticky myslieť. Chytať ryby namiesto toho, aby ich od niekoho dostávali.

Možno, že práve vďaka tomu by mohli byť pracoviská a školy menej stresujúce a potenciál ľudí omnoho lepšie využitý.
Verím, že to raz tak bude a že k tomu prispejem aj ja, vaša koučka na dlhej ceste.

Ak sa s mnou chcete stretnúť a zistiť, či je koučing niečo pre vás, ozvite sa.